K práci v reklamnej agentúre som sa dostala pomerne neskoro, mala som 29 rokov. Odvtedy som viackrát počula od (mladších) kolegov, ako reklamu milovali od detstva, na strednej si už boli úplne istí, že je to svet, v ktorom sa vidia ako kreatívci – ja som v tom veku ešte vôbec neuvažovala o tom, že reklamu, ktorú vidím okolo seba, niekto reálne vyrába.

Propagačnú grafiku na Šupke som zvolila len pre jej povesť silného odboru, po ktorom mám dobrú šancu dostať sa na výšku. Mala som namierené na maľbu na VŠVU.

Maľbu milujem, celý proces od vzniku idey, hľadanie formy, v ktorej ju vyjadrím, farby, svetlo, vášeň, sústredenie. A nakoniec to ani nemusí byť obraz – v ateliéri nás viedli k tomu, aby sme sa nenechali obmedzovať médiom ani vlastnými manierami, ale snažili sa čo najslobodnejšie nájsť vyjadrenie našich myšlienok.

 

Pár rokov po výške, po dňoch, večeroch, víkendoch v ateliéri v kombinácii s učením som hľadala novú prácu. Mala som chuť naučiť sa niečo nové, zároveň som hľadala miesto, kde využijú a ocenia moje schopnosti a spomenula som si na reklamu. Nie len tak, spontánne. Stretávali sme sa s kamarátom, ktorý sa v krčme Pod Kamenným stromom objavoval v čase, keď sa už vykladali stoličky. Opisoval svoju prácu, kde na základe zadania vymýšľajú koncepty a on ako art director má za úlohu nájsť aj ich vizuálnu podobu. Znelo to zaujímavo.

V Respecte ma baví, že človek s mojím backgroundom neprežíva kultúrny šok, s kolegami sa bavíme o tom, čo sa oplatí vidieť v kine, o zážitkoch z koncertov alebo predstavení, aké knihy sme si kúpili k večernému vínu.

A tých spojení agentúry s ,,mojím svetom“ je rozhodne viac.

Z môjho talentovaného spolužiaka zo strednej Andreja Kolenčíka sa vykľul všestranný autor, ktorý má ako režisér na konte dokumentárne, hrané aj animované filmy, hudobné videá. Ako výtvarný umelec sa vyjadruje aj komiksom. Má veľmi výrazný, originálny a ľahko rozpoznateľný rukopis, vždy ma poteší, keď ho objavím – nedávno napríklad aj v Ilustrovanej ústave Slovenskej republiky. S Respectom spolupracoval na televíznom spote pre Slovnaft a na videu, ktoré predstavuje činnosť tejto spoločnosti.

 

Mám rada komiksy a pri zadaní, kde bolo cieľom edukovať predajcov tabakových výrobkov o svojich právach sme zvolili práve takúto formu kreslenej detektívky – s krásnymi ilustráciami Petra Včelku.

 

 

Milujem túto reklamu pre Ford. Je rozdelená do troch, na seba nadväzujúcich videí – krátke príbehy, na reklamu však dlhé, bez zvyčajných skratiek. V Dánsku je vysoká rozvodovosť, najmä čo sa týka strednej triedy, ktorá je v tomto prípade cieľovkou. Výborný insight a produkt je tam stále prítomný, úplne najviac. Škoda, že sa toto musí hodnotiť ako odvážny počin, pričom je to ,,len’’ citlivý a racionálny výber témy.

 

Keď už o rodine. Rada a často chodím do kina, striedam komornejšie produkcie s veľkorozpočtovými, artové filmy s kasovými trhákmi, nesúhlasím s delením na hodnotné klubové a povrchné hollywoodske.

Posledná rodina (Ostatnia rodzina, 2016) je v rámci hraných filmov debutom mladého poľského režiséra Jana P. Matuszynskeho. Drsným príbehom rodiny maliara Zdzisława Beksińskeho nás sprevádza od konca 70. rokov do 2005.

Matuszynski mal k dispozícii aj maliarove originálne videonahrávky, na ktorých zachytával seba, svoje obrazy, syna Tomasza aj manželku Zofiu v ich varšavskom byte, niektoré scény Poslednej rodiny sú natočené rovnakou kamerou, akú používal Beksiński. Sídlisková šeď sa spája s prepašovanou hudbou zo západu a sureálnymi víziami, nekompromisná úprimnosť postáv s inteligentným humorom.

 

Stále téma rodiny a zostávame v Strednej Európe. Rodinné šťastie (Ernelláék Farkaséknál, 2016) natočil maďarský režisér Szabolcs Hajdú, napísal aj scenár a stvárnil jednu z hlavných postáv. Celý film sa odohráva v jednom byte (mimo točenia v ňom žije Szabolcs Hajdú so svojou rodinou), ktorý dočasne zdielajú rodiny dvoch sestier. Ernella s manželom a dcérou sa vrátili zo Škótska, kde sa im napriek očakávaniam nepodarilo uchytiť. Eszter ich prichýli, medzi sestrami a ich rodinami však nikdy nebol úplne harmonický vzťah, je narúšaný pocitom krivdy, výčitkami a závisťou. Film má zaujímavú dramaturgiu, presné dialógy a napätie je vyvážené jemným humorom. Videla som to v pôvodnom jazyku so slovenskými titulkami a znovu sa mi potvrdilo, že maďarčina je od slovenčiny o dosť vulgárnejšia.